o našej dcérke

Píše sa rok 2019. Je zima ale po bielom snehu niet stopy. Ukáže sa pár vločiek aby zaprášilo chodníky a rozmočilo cestu. Poniektorí vtipkujeme či ešte vo Februári nám nasneží. Vravím si ani by nemuselo. Však sa stále prepravujem do nemocnici na poradne. Stále dúfam, že sa tá naša nezbednica otočí ale nejako sa jej nechce. Doktorka mi na predposlednej poradni vraví: "Niečo jej v tom bráni. Vyzerá to na sekciu." Prebehne mi mráz po chrbte. Je to dobré či zle, že pôjdem na cisársky rez? Veľa žien by sa tešilo, ale ja sa neteším ani jednej z možností. Ja len chcem nech je to za mnou. Doktorka to plánuje na 15.2. a ja si vravím, že prichádzam o moment kedy sa rozhýbe sama. A tak sa s doktorkou dohodneme na poslednej poradni - v stredu 13.2. A práve po tej plánovanej poradni dôjde aj k pôrodu. Však sú jarné prázdniny a kopec doktorov berie dovolenku. Ja vlastne nestihnem panikáriť lebo som v šoku, že za chvíľočku ju uvidím a na čo som čakala 38 týždňov.
Nie je to nič príjemné. Kopec ľudí okolo vás a vy ležíte na stole ako kus mäsa. Sú prívetiví ale vy ste mysľou úplne inde. Dúfate, že Vaše telo nevidí každí v miestnosti. Jedna zo žien, ktorej vidím len trochu z ryšavých vlasov sa ma pýta, či ešte cítim nohy. Ďalšia mi púšťa do tváre kyslík, lebo nie je mi veru dobre. Snažia sa ma udržať pri vedomí lebo som umŕtvená do polovice. Nechcem prísť o moment, keď zaplače. Chcem ju počuť plakať. Operácia sa začne a ja cítim tlaky na bruchu neviem ich rozoznať sú rôzne ale predsa jediný poznám, ten keď ju ťahajú vonku. Zdá sa, že je zaseknutá, preto sa nemohla otočiť moja malá. O niekoľko sekúnd začujem plač bábätka. Tak to je ona. Vidím ju len okrajovo, berú ju vyumývať a ukázať ockovi. Ja ju zazriem o trochu neskôr. Plače a prikladajú ju ku mne. Ozvem sa a ona stíchne. Pozná môj hlas a ja sa neubránim dojatiu. Potom ju berú preč. A ja idem na pooperačnú izbu, kde ležím 24 hodín na posteli a pozerám tri fotky našej maličkej, ktoré stihol ocko nafotiť. 


Viem, že cisársky rez sa ťažko dá porovnať s normálnym pôrodom ale poviem Vám, že bolesť po ňom nie je med lízať.  Cítite pri každom pohybe tisíc ihiel na rane. Sestra pri prvej návšteve na mňa vyplašene pozerá, že ako som to dokázala, postaviť sa na vlastné nohy, keď ona  na mojom mieste sa ledva otočila na posteli.  Nevravím, bolelo to neskutočne ale vraveli, že to mám rozchodiť tak som poctivo chodila. Chcela som sa dať čím skôr dokopy kvôli maličkej.

Chrípkové prázdniny nás úplne odrezali od príbuzných. Takže s malou sme sa netešili na návštevy. Cítila som sa trochu opustená ale na druhej strane sme o to viac boli spolu. Privátne izby boli rozdané a tak som bola ubytovaná s 2 ďalšími, ktoré tiež mali dievčatká: Dorotku a Viktóriu.

skúšame nosič :)
Naša dostala meno po mne: Stanislava. Je zvláštne, že ako malej sa mi moje meno absolútne nepáčilo a premenovávala som sa zakaždým na Slávku. A teraz v dospelosti sa mi moje meno páči natoľko, že ďalšie dievčenské mena mi ani nenapadli. Možno Diana alebo Tamara. Vyhrala však Stanka. V ten deň, keď sme ju zazreli na 3D a povedali nám, že to vyzerá na dievča som ju už v duchu pomenovala. Chlapčenských mien sme mali 100vky a dievčenských? Skoro nič.

Prvé dni s ňou boli niečo nové. Nedá sa to opísať, každá z nás to proste zažije a potom pochopí. Kojenie je na samostatnú kapitolu. Mlieko mi kvôli sekcií prišlo dosť neskoro. Každá sestrička Vám ukazuje inu metódu ako si maličku máte priložiť. Zakaždým, keď som si povedala, že už to viem príde nová sestra a hneď mi odmietavo ukazuje ďalšiu "zaručenú" polohu. Pri každom kojení som mala stres. Stratila veľa gramov a chytila aj žltačku. Dali sme sa však dokopy a mohli sa tak tešiť na ocka, a čakali kedy nás vyzdvihne. Tie prvé dni doma boli úplne ako nový svet. Vravela som si už nebudeme len my dvaja ale už sme traja. Také malé, krehké dieťa a odkázané na mne, na nás. Rastie rýchlim tempom, že ani neverím, že už ma viac ako polroka. Kedy sa to stalo? Ako je to možné? Kedy sa tak vytiahlo? :) Každý mesiac s ňou je niečo nové, okúzľujúce. Snažím si to užívať a vpísať do pamäte. Čochvíľa už bude sedieť. Darí sa jej aspoň na tých 10 sekúnd. Dávam tomu 2 týždne a už to určite dokáže.

Zubov máme tiež 6. Len pre moje prsníky to nebola dobrá správa. Hryzla ma a musela som ju odstaviť aj keď som veľmi nechcela. Hlavná vec, že som na začiatku tvrdila, že vydržím aspoň 6 mesiacov a keď nastal ten čas tak som veľmi nebola s tým stotožnená ale jej zúbky ma k tomu viac menej dohnali. 

Nie nemám výčitky. Aj keď táto doba preferuje kojiť čo najdlhšie a dokiaľ sa dá. Po tom polroku sa kvalita mlieka u mňa zmenila...už to bolo priesvitné mlieko a mala bola viac menej z neho mrzutá a preto ma aj hryzla. Vnútorne som cítila, že to bolo správne rozhodnutie. Kvalita mlieka už nebola dostačujúca.

Po narodení dieťaťa mám pocit, že sa ženám spolu s dieťaťom narodí aj šiesty zmysel :D, ktorý Vás vedie. Upozorni, keď Vás dieťa potrebuje, zobudí v noci pri akýmkoľvek pohybe.....je to vlastne.....bluetooth.

S ňou je radosť vstávať, smiať, ..... frfľať...všetko dobré a zlé ma svoje čaro a nevymenila by som to za nič na svete.... Ľúbim ten svoj uzlíček šťastia a manžela rovnako a najviac na svete.



Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Naše dovolenky v skratke :) 2/2

Náš začiatok

Nová kapitola života