Z archívu - Poviedka: Slepý

Slepý

Ako sa najlepšie vytvárajú jednorázové príbehy? Vo vlaku a v polospánku. Prijemne mi zbehla cesta tvorením tejto sini-mini poviedky. Ďakujem každému, kto zavadí aspoň očkom xD.


Obklopoval ma oheň. Šíril sa po celom mojom tele. Pociťoval som intenzívnu, opakovanú a stupňujúcu sa ostrú bolesť a zápach páliacej sa ľudskej kože. Ostal som však nedotknutý. Akoby sa žiadne zlo na mne nepáchalo. Únava, vyčerpanosť neprichádzala. Žiadne sladké oslobodenie v podobe večnej tmy. Chcel som zomrieť a už viac necítiť to bodanie a pálenie. Už dávno som prestal s výkrikmi. Neboli na nič platné. Dúfal som, že po čase začnem byť odolný. Ako sa mýlim. Som na veky zatratený.

"Ako sa ti darí človek?" oslovil ma vysoký, tmavý muž odetí v čiernom a s úškrnom na tvári. Poznal som ho z toho osudového dňa. V ten deň, keď som sa nazdával, aký šľachetný skutok urobím a vymením svoj život za jej. Bolesť akoby na chvíľu poľavovala. Znížila svoju intenzitu, ale stále bola prítomná. Plamene sa znížili od hrude k nohám a ja som mohol pozerať pokušiteľovi do tváre.

"Už si konečne pochopil človek, že so svojim darom života sa nemožno zahrávať?"

Mlčal som, ako keby som sa bal, že môžem svojimi slovami zväčšiť mučenie, ktoré som na sebe dobrovoľne uvalil.

"Neboj sa človek. Už horšie to nebude."

Prešiel okolo mňa a s pokývaním hlavy začal rozprávať o účele svoje návštevy. Vravel veci, ktorým som nerozumel. Alebo som nechcel rozumieť?

"..Zem."

Po tomto slove som precitol a pochopil význam tých ostatných slov.

"Ja idem na Zem? Späť medzi živých?" vyhŕkol som bez rozmýšľania.

Pokušiteľ zastal a otočil sa priamo k mojej tvári. Spokojný s tým, že mu konečne venujem pozornosť.

"Áno človek, ideš na Zem. Pamätaj, že len na jeden deň. Keďže si vymenil život a hazardoval s ním bez akejkoľvek úcty, dopustil si sa hriechu, čo ťa priviedlo sem, ale..." začal sa ďalej prechádzať a pokračoval.

"...zároveň to bolo od teba také šľachetné, že sme sa s Bohom dohodli, že sa môžeš na jeden jediný deň vrátiť späť medzi živých."

Zatajil som dych a neveriacky som pozeral na pokušiteľa. Naozaj by som ju mohol vidieť?

Moju drahú Satín? Pokušiteľ pozrel na mňa so zhovievavým úsmevom.

"Správne som predpokladal, že budeš chcieť ísť za ňou. Človek čudujem sa ti. Ľahkomyseľne sa obetuješ, kvôli žene, ktorá možno o tvojej existencií nikdy ani netušila. Ako ju môžeš milovať, keď ona tvoju lásku neopätuje?"

Mlčal som. Moje myšlienky boli mimo mňa, patrili už len jej.

Ani nie za krátky okamih som stál na zasneženej ulici v centre mesta. Čas pokročil, čo znamená, že v pekle som bol necelý rok. Pokušiteľ zastal vedľa mňa a lúčil sa so slovami, že sa čoskoro vráti. Keď pominul v podobe čierneho kúdolu dymu, sa z poza tmavej uličky vynorila moja Satín v spoločnosti muža. Mala oblečený elegantný zelený kabát, siahajúci po kolená. Šál obtočený okolo krku mal skôr funkciu doplnku, než by slúžil svojmu účelu. Jej krásne blonďavé vlasy mala natočené do lokničiek a tvár jej zdobil žiarivý úsmev. Smiala sa na poznámke svojho spoločníka. Povedome som sa utiahol do tieňa okolitých domov. Zmohol som sa len na pozorovanie, ako to bolo po cely môj život. Prehovorili sme spolu len párkrát, keď som jej nosil kvety, ktoré si objednávala v ten istý deň v týždni o 9.00 ráno. Považoval som ich za najkrajšie v mojom živote. Vždy ma vyčkávala pred bránou a ja som nikdy nemeškal.

Sústredil som sa na nich, keď zastali pred jej domom. Malý útulný bungalov s okázalou záhradkou. Satín sa naklonila ku svojmu spoločníkovi a zašepkala mu do ucha. Na čo sa muž zasmial a vybral zo svojho kabáta telefón. Prehodil pár slov s neznámym volajúcim a nechal sa Satínou viesť do domu. Pichol ma osteň žiarlivosti. Zatlačil som päste a nechal pracovať svoju fantáziu, čo sa za tými dverami môže diať. Utešoval som sa myšlienkou, že je to kolega z práce a pozvala ho zo slušnosti na kávu. Za necelých 5 minút sa pred domom objavil ďalší muž. Prešiel bránou a zazvonil. Satín otvorila len vo svojom ľahučkom župane a prijala ho dnu. V mojej hlave nastal zmätok. Ona len tak ľahko oblečená a dvaja muži. Pomaly mi začalo dochádzať čo sa môže za tými stenami diať. Moje ideály o tomto krásnom vysnívanom stvorení padli ako domček z karát.

"Človek." Ani som nevnímal pokušiteľové oslovenie. On aj tak pokračoval.

"Už ti to došlo? Alebo chceš dôkaz?"

Každý kúsoček tela sa začal vo mne trhať. Hrozil výbuch. Neschopnosť prijať pravdu.

"Ukážem ti?"

Privolil som. Chcel som sa presvedčiť na vlastné oči. Tri splynuté tela v jednom. Vzdychy, slasť, smiech a ten zápach rozkoše v izbe vyvolali vo mne pálčiví hnev. Bola to facka. Konečne som sa prebral z oparu zaslepenosti. Prebudilo to vo mne vraždiace monštrum. Chcel som ju vidieť mŕtvu.

Ironické.

Bol som to ja, ktorý som ju našiel opustenú, na chodníku bez náznakov života. Odviezol ju do nemocnice plný žiaľu a neschopnosti uveriť, že umiera. Sedel pred jej nemocničnou posteľou a zaprisahával Boha a Diabla nech vymenia môj život za jej. Aký som bol hlupák. Utvoril som si len ilúziu o tejto žene. Tú, ktorú som miloval ani neexistovala. Žil som v omyle.

V ten deň, ktorý mi Boh daroval, som ja jeden život vzal. A peklo do ktorého som sa vrátil, už ani nebolo peklom. Ako som sa modlili za znecitlivenie bolesti, tak po návrate to nebolo viac nutné. Zatvrdla moja zatratená duša, ale aj telo. Po čase sa opäť objavil pokušiteľ, aby mi oznámil, že sa stávam pomocníkom pekla. A teraz chodievam za želaniami ľudí. Za tými hlupákmi, k akým som kedysi patril aj ja a plním ich životné omyly.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

o našej dcérke

Na výlete v Budapešti