Z archívu - Poviedka: Pamätaj na to minulé


„Kôlňa? Preboha ako som sa sem dostala?“ zdesene som sa obzerala okolo seba. Toto miesto mi bolo povedomé. Nevedela som si spomenúť, kedy som tu bola naposledy. Prešlo mnou poznanie keď som sa zahľadela na drevo, ktoré  ležalo oproti dverám čerstvé ako by len nedávno bolo sekerkou nasekané. Tá vôňa ma udrela do tváre. Pamätala som si ju z detských čias. Tu som sa počas prázdnin so sesterkou hrávala. Schovávali sme sa v nej pred starými rodičmi.  Ako to už bolo dávno. Cítila som sa neisto.

 Vykročila som smerom k dverám kde prenikal malý prúžok svetla, ktorý dopadal len pár centimetrov odo mňa. Nepatrne osvetľoval malú tmavú kôlňu. To svetlo sa začalo zmenšovať a bolo stále menšie a menšie. Začula som buchot a moje oči videli už len tmu. Prešiel mnou záchvev strachu. Čo sa to deje? Nikdy som nemala rada tmu. Úplnú tmu čo vás pohltí. Cítila som ako ma mnou rastie panika. Mám kričať? Nemôžem tu ostať. Začala som naberať vzduch rýchlo do pľúc akoby som sa mala nadýchnuť naposledy. Bola som rozhodnutá kričať. Kričanie o pomoc mi však uviazlo v hrdle. Smerom od mojej pravej ruky sa začalo vytvárať svetlo. Ostré svetlo. Najprv bolo veľkosti malého orieška. Rástlo tak rýchlo až  nastal jas obrovských rozmerov, ktorý ma priam oslepoval. Ruku som si dala pred oči. Bála som, že mi to ublíži ak sa budem snažiť upriamiť zrak.

„Neboj sa ma.“ ozvalo sa zo svetla. Pre mňa to bola ako facka. Triasli sa mi kolená. Bola som v pasci. Zdalo sa mi akoby som bola s podlahou kôlne vzrastená. „Prečo mi to robíte?“ vyjachtala som. V tom okamihu ostré svetlo zmizlo. Už som si rukou nekryla oči. Nebolo to potrebné. To čo som videla pred sebou som nikdy vo svojom živote nevidela. Preglgla som naprázdno. Poznala som to len zo sestrinho rozprávania. Len ona bola tá vyvolená. Len ona ich videla. Mohla vidieť. Koľkokrát som ďakovala Bohu, že to nemusím zažívať ako ona. Zakríkla som to. 

„Neboj sa ma.“ opakoval duch ženy vznášajúci sa predo mnou.

 „Čo... chcete? Zajakala som sa. 

„Pomoc.“ odpovedal duch. 

„Ako by som vám ja mohla pomôcť?“ ledva som zo seba vypľula tie slová. 

Odpovedal mi otázkou. „Ako veľmi miluješ svojich starých rodičov?“ 

Prekvapene som zazerala na tu absurdnosť pred sebou. Ešte stále som v sebe neakceptovala, že sa niečo ozaj MNE také práve deje.

Keď som však precitla pri duchovej otázke zosmutnela som. „Už nežijú.“ odpovedala som. 

Duch ženy sa vzniesol ponad mňa a zastal pri dverách kôlne. „Čakajú.“ Nechápala som tomu, čo mi hovorí. 

„Čakajú? Kde? Vonku?“ 

Duch zamietajúco pootočil hlavou. „Nie. Čakajú v očistci. Ešte nenadišiel čas na večný život.“ 

Zostala som obarená. „Je už tomu pár rokov, čo sú preč a oni nie sú v nebi?“ neveriacky som hľadela na ducha. 

„Treba napraviť určité chyby, ktorých sa dopustili.“ 

Zamračila som sa. „Ale ako?“ chcela som vedieť. 

„Vrátim ťa do minulosti. Sama pochopíš, čo máš robiť.“ 

Nestihla som vstrebať tie slova a ani nad nimi porozmýšľať. Všetko sa začalo okolo mňa točiť ako na kolotoči. Pevne som zavrela oči a chcela sa zobudiť vo svojej posteli. Určite to je sen iba sen. 

Stála som pevne na zemi a bála sa otvoriť oči. 

CINK....CINK. Začula som zvuky zvončeka. Otvorila som oči. Rútil sa na mňa cyklista. Ledva som stihla uskočiť. Cyklista začal nadávať. Nie však na mňa ale na mačku, ktorá uskočila spolu so mnou. Čo ma nevidel?

Zahľadela som sa po okolí. Bola som v rodnej dedinke mojich starých rodičov. Lenže vyzerala inak. Akoby 50 rokov predtým, čo som ju videla naposledy. Otočila som sa ku skupine, ktorá sa ku mne približovala. Skupina mladých chlapcov. Medzi nimi som spoznala dedka. Keby nie tých  fotiek z  ich mladosti, čo som si s obľubou pozerala, tak by som ho nepoznala. Bol veľmi mladý a pekný. Skúsila som mu zamávať. Ani jeden z nich ma neregistroval. „Som neviditeľná?“ spýtala som sa seba nahlas. „Si“ začula som vo svojej mysli. Už som začínala chápať. Mám dávať pozor na dedka a napraviť jeho chyby. Tak som ho sledovala. Skupinka sa pomaly presúvala ku krčme. Budem musieť počkať.

 Po hodinke vyšli chlapci vysmiati po jednom pivku. Dedko od nich vyčnieval a chytal sa za hlavu. Skríkol na chlapcov: „Idem ešte kúpiť maslo. Dôjdem domov aj sám.“ Otočil sa a zašiel do obchodu s potravinami. Vošla som za ním rýchlo aby som sa nezavadila o dvere. Rozmýšľala som nad tým či by som cez ne prešla ako duch, keď už som bola neviditeľná. Nechcela som však riskovať. Sledovala som dedka ako netrpezlivo vyčkáva pred chladničkou, kde boli  uložené masla. Nervózne sa obhliadal. Predajca bol zaneprázdnený ženou, ktorá sa ho vypytovala na rôzne potraviny. A tak som videla ako si schoval maslo do vrecka. Kradol. Vedela som, čo mám robiť. Podišla som k nemu a pomaly som vytiahla maslo z vrecka a vrátila ho na miesto. Opäť som pocítila ako sa so mnou točí.

xxx

Ocitla som sa pred nedokončenou stavbou. Opäť som videla dedka. Bol však už starší. Chystal sa s chlapmi na obed. Sadali si do dodávky. Rýchlo som pribehla aby som stihla nasadnúť s nimi. Zdalo sa byť všetko v pohode. Chlapi rozoberali šport a ja som upierala oči na dedka a rozmýšľala nad tým, akú ďalšiu jeho chybu budem napravovať. Nachvíľu som uprela zrak na šoféra. Nejako zvláštne balansoval. Vyzeralo to tak, že mu prišlo zle. Chlapi si to však vôbec nevšimli. Niečo mi našepkávalo aby som k tomu šoférovi prišla na pomoc. Snažila som cez chlapov nejako prejsť. Nechtiac som sa obtrela o dedka. Uprostred vety sa zarazil. Cítil to. Stihla som to v čas. Šofér padol na vedľajšie sedadlo. Bol v bezvedomí a  ja som sa chytila volantu. Stihla som odbočiť na vedľajšiu cestu a zabrzdiť vozidlo. Cítila som na sebe pohľad svojho deda. Nestihla som sa však otočiť. Všetko sa so mnou točilo.

 xxx

Slnečné lúče ma šteklili po tvári. Ležala som na zelenej lúke. Cítila som vôňu pokosenej trávy. ŠMYK. Pri mojom ľavom uchu sa mihla kosa. Rýchlo som sa nadvihla. Preľaknuto som sa otočila na človeka, ktorému som ušla z pod kosy. Nepoznala som ho. Obďaleč od neho stála mladá žena. Túto osobu som  úž spoznala. Bola to moja babka Hrabala pokosenú trávu na jednu veľkú kopu. Nepáčilo sa mi však ako uprene na ňu pozeral ten chlap s kosou. Priam ju hltal pohľadom. Odhodil kosu na trávu a pomaly sa približoval k babke. Ona nič netušiac si pospevovala ľudovú pieseň. Na okolo nebolo vidieť ani nohu. Boli sami uprostred lúky. Bála som sa. Mala som z toho divný pocit. Jediná vec, čo ma napadla bolo potknúť ho. Predbehla som ho a podložila mu nohu. Pri páde si buchol koleno o kameň. Nevládal sa ďalej pohnúť. Zacítila som ako sa znovu so mnou točí. Jediné čo som ešte stihla zaregistrovať bolo ako babka uteká pre pomoc.

 xxx

Hudba sa niesla tanečnou sálou. Hrala živá hudba, ktorá bola prekrývaná hlasitým smiechom a tleskotom. Tancovalo sa. Zazrela som babku rozprávať sa s nejakým vysokým mužom. Nebol to dedko. Znechutene som odula peru. Robievala som to vždy, keď sa mi niečo nepáčilo. S pocitom znechutenia som pristúpila bližšie k dvojici. „Igor, naozaj nechcem tancovať. Som unavená.“ Prešla si prstami po sluchách aby neposlušne vlasy uhladila. Tiež som to robievala. Igor však dobiedzal ďalej. „Aspoň jeden tanec prosím.“ Ani jeden babi. Nepáči sa mi. Zahľadela som sa k východu, kde som videla prichádzať dedka s nejakou štíhlou brunetkou. Hlučne sa smiali a blížili sa k nám. Čo vymyslím? Jedine na čo som sa zmohla bolo zosmiešniť toho Igora. Buchla som do dedovho pohára v momente, keď prechádzal okolo neho. Dedo sa ospravedlňujúco usmial. „Prepáčte mi to. Som nešikovný.“ Igor sa zasmial. „Nevadí aj tak som ten sveter nemal rád. Idem si ho vyčistiť.“ Alebo sa idem utopiť. poslednú vetu zašomral. A tak babka osamela s dedkom a jeho spoločníčkou. Dedko len nemo stál a hľadel na babku. Tu nehu v jeho očiach, čo som videla sa nedala ani opísať. Naťahoval k nej ruku aby sa s ňou mohol zoznámiť. 

„Už môžu odísť na večný  život.“

Preľaknuto som odskočila. Po mojej pravej strane stál duch ženy. Duch, ktorý ma poslal do minulosti. Zodvihla ruku smerom ku mne.

 „Poď. Nemala som vôbec chuť sa ho dotýkať. Nakoniec som sa však chytila.

Ocitli sme sa v kôlni. Tam kde sa to všetko začalo. Hneď som sa pustila a podráždene som sa začala prechádzať hore dolu. Hnevala som sa. Ako som mohla týmito malými úkonmi pomôcť mojim starým rodičom do neba? Naozaj sme všetci zatratení? Určite som napáchala viacej zla ako moji starý rodičia.

 „Nie“ odpovedal na moje nevyslovené otázky. Zastala som a otočila sa k nemu čelom. 

„Tie malé úkony ako si ich nazvala zabránili veľkým tragédiám. Tvoj dedko sa vďaka tebe nestal alkoholikom, zlodejom a neublížil tomu dievčaťu, ktoré si teraz videla. Tým, že dedo neukradol maslo si už viac nedovolil to zopakovať. Keby sa mu to podarilo tak by od rodičov bral peniaze na pivo a jedlo by kradol. 

Tým, že si zabránila zničeniu dodávky a zachránila život šoférovi. Nemusel platiť jeho rodine na živobytie a za škodu. Nekradol by.  

Babku si zachránila pred znásilnením a pred počatím.“ „Počatím?“ zhíkla som. „Áno. Tvoja babka robila všetko preto aby ho potratila. Zdvíhala ťažké veci. Nestarala sa o svoje zdravie. Nakoniec sa jej podarilo potratiť.“ 

Nastalo ticho až priam hrobové. Vtedy som si na plno uvedomovala, že stojím vedľa ducha. Chcela som položiť ešte jednu otázku. Pre mňa dosť podstatnú. 

„Kto si?“  

„Som osoba, tvojmu dedovi veľmi blízka.“

Otvorila som oči. Bola som vo svojej izbe a vo svojej posteli. Bol to sen. Zhlboka som si vydýchla. Bol však taký živý. Odkopla som perinu a náhlivo som vykročila z postele. Obliekla si župan a utekala dole schodmi do kuchyne. Musela som to niekomu vyrozprávať. A najvhodnejšie to bolo mojej mame. Boli to jej rodičia. Keď som skončila rozprávanie, ostala zamĺknutá. „Mami?“ neisto som sa spýtala. Mama sa bez slova zodvihla z miesta a odišla. Po hodnej chvíli sa vrátila s kopou čiernobielych fotiek. Chvíľu sa v nich hrabala a potom ju našla. Ukázala mi fotku vysmiatej ženy, ktorá stále vedľa dedka a spýtala sa: „Bola to ona?“ Pre mňa to bola ako facka. Odpovedala som jej otázkou. „Kto to bol?“ „Dedková prvá manželka.“ Prekvapene som vyvalila na maminu oči. „Dedo mal pred našou babkou ženu?“ Mama súhlasné pokynula hlavou. Ten duch ženy, čo bol v mojom sne bola dedova prvá žena.

 KONIEC

 Poznámka na záver: Musím sa vám priznať, že tento príbeh je pravdivý. Vďaka tomu snu som zistila, že môj dedo mal ženu pred mojou babkou. Niekoľko veci som si presne nepamätala. Takže bola aj improvizácia. Len berte na vedomí, že neviem naozaj či sa všetky tie veci udiali. Jedine čo vám môžem zaručiť je, že ten duch ženy sa naozaj zhodoval a pre mňa to bol dosť veľký šok.


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako na netoxickú domácnosť

Zhodnotenie roku 2020

o našej dcérke